Na dnes pre našich čitateľov máme po dlhšom čase opäť rozhovor. Rozprávali sme sa s obľúbeným hercom trebišovského Divadla G, Petrom Girmanom. Porozprával nám o svojich začiatkoch v divadle, o svojich názoroch na kultúru a taktiež nám prezradil čosi o novo pripravovanej hre Divadla G. 

Rozhovor s Petrom Girmanom, členom Divadla G

Dnešný rozhovor patrí členovi známeho trebišovského Divadla G, Petrovi Girmanovi. Tí, ktorí radi navštevujú divadlá a podporujú aj našich miestnych ochotníkov, mohli pána Girmana vidieť v mnohých odohratých predstaveniach. Nám najčerstvejšie ostáva v pamäti čierna komédia Pohreb či veselohra Ivana Stodolu Čaj u pána senátora. Rozhodli sme sa nahliadnuť do sveta miestnych hercov a čo to sa pána Girmana povypytovať. Zastihli sme ho v Mestskom kultúrnom stredisku, kde s ďalšími miestnymi divadelníkmi skúšali novo pripravovanú hru. Pán Girman bol po celý čas rozhovoru veľmi príjemný a na každú otázku nám odpovedal s úsmevom na tvári. Rozhovor bol ozaj uvoľnený a viackrát sme sa nedokázali nesmiať.

V Divadle G už pôsobíte dlhú dobu. Ako si spomínate na vaše začiatky tu?

Moje začiatky sú spojené s Gymnáziom, keď ma tam ako žiaka oslovil náš pán režisér. Moja prvá hra sa volala Popamštená kotrba, tam som hral postavu majstra Dimitra. To bolo moje prvé účinkovanie. Ďusko Galgan mal istú predstavu, ako by mala postava vyzerať a ja som do tejto jeho predstavy zjavne zapadol. Potom som mal menšiu pauzičku a potom som sa zas vrátil.Vtedy bola mojou spolu-divadelnou herečkou Ingrid Timková (slovenská herečka, pozn.red.) alebo Magda Nemčíková.

Keby ste mali možnosť živiť sa hereckou profesiou, napríklad v SND, šli by ste do toho?

Nie. Herectvo nie je ľahká robota a bola by to podľa mňa veľká psychická záťaž. Keď sa niečomu nevenujete na 100 percent, vidno to. Aj dnešní herci musia robiť často dve profesie naraz. Napríklad vlastnia pizzeriu alebo nejakú krčmičku. Aj herectvo, aj podnikanie to vyžaduje veľa energie. Mám to rád ako koníček. A človek musí byť veľmi dobrý, aby sa týmto uživil. Ja som jeden čas uvažoval, že to pôjdem skúsiť na prijímacie skúšky. Ale nestihol som to. Vekovo. Prijímali ľudí do 30 rokov. A ja som mal v tej dobe 35. (Smiech). Teraz mám päťdesiatku na krku. Už je aj medzitým rozdiel.

A čo robíte, keď práve nepracujete alebo neskúšate v divadle?

Spím. Tiež mám rád motorky, fotografovanie, premietanie filmov. Kinotechniku, také tie staré pravé filmy. Viete, film to je tenká priehľadná páska. (smiech) Dnes sú mnohé filmy bez filmov.

Keď sme už pri tých filmoch, aké máte rád?

Také, čo diváka vedia osloviť. Pri ktorých pozeraní, ani nedýcham a neviem od toho odísť. Napríklad Mastičkár. Je to starý poľský film. Ale ešte aj dnes ma osloví a môžem ho vidieť znova a znova.

Teraz sa presuňme k divadlu. Aké máte pocity, keď hrajete na javisku? Čo cítite pri divákoch?

Keď človek predstúpi pred diváka, cíti zodpovednosť. Treba predviesť aspoň niečo také dobré, ako minule.

…takže mávate aj trému?

Každý má trému. Nie je herec, ktorý by trému nemal.

A zažili ste počas takýchto predstavení aj nejaký vtipný zážitok? Nejaký omyl?

Dnes sa na mnohých veciach smejeme, ale keď vtedy niekto hľadá gumu do gatí, pretože mu padajú, tak to nie je smiešne. (Smeje sa). Teraz si neviem na nič spomenúť, ale určite sa stali rôzne zakopnutia. Od toho je divadlo divadlom. Predstavenie nikdy nie je rovnaké. Nie je to ako vo filme, tam ho natočíte a je vždy rovnaký. S divadlom to tak nie je. Teraz si spomínam na vtipnú vec. Jeden môj kolega Janko Macko hral sluhu. Mal ťažkosti s vyslovovaním r a mal tam scénu, kedy mal povedať Tristo čertov. Spýtal sa pána režiséra či by miesto tristo čertov, mohol povedať päťsto diablov. Ale mal to schválené. (smiech)

Ako vnímate slovenské divadelníctvo? Máme, čo svetu ukázať?

Netreba nám svetu nič ukazovať. Divadlo je pre ľudí, stačí to ukázať ľuďom. Ale masové divadlo upadlo, voľakedy sa robilo na každej dedine. A teraz sme dva súbory v celom okrese. Dnes je iná doba. Ja osobne som nezažil tú najväčšiu éru divadla, keď po vojne nebolo ani na chleba, ale divadlo sa hralo. Dnes čumíme do telky. Sme zdechnutí. (smiech)

A aké žánre v hrách preferujete?

Také, kde sa ľudia smejú. Ale je tragédia, keď sa ľudia smejú na tragédii. (smiech) Viete, treba ju hrať tak, že si ľudia vstúpia v niečom do svedomia.

Posledné predstavenie hry Pohreb bolo zrušené kvôli vašej chorobe. Už sa cítite dobre?

Áno. Naozaj ma mrzí, že sme to nemohli odohrať. Hlavne preto, že ľudia prídu z Vianoc, z každého kúta Slovenska sa postretávajú a môžu si konečne oddýchnuť.Ale nedalo sa, ležal som štyri dni s horúčkou. Taký chorý som dávno nebol, ak niekedy vôbec. Ale ona tá hra sa volá Pohreb a často tam ležím v truhle a prechladol som sa tam. A mama a moja manželka nechcú, aby som si už do truhly líhal.

…teda Pohreb už hrať nebudete?

Tak to vyzerá, že nie. A teraz nie je nálada ani príležitosť.

Vy máte dve deti. Nepremýšľajú, že by sa pridali v šľapajách svojho otca a nezačali hrať v divadle? Netešilo by vás to?

Ja som blahosklonný k svojim deťom a nelinkujem im ako a čo robiť. V podstate je každý človek sám za seba. Chudák tie deti, cez ktoré si rodičia žijú svoje nesplnené ambície. Ale moje deti herecké ambície nemajú a ja im to nezazlievam.

A vníma vás vaša rodina ako obľúbeného herca Trebišovčanov? Ako sa k tomu stavajú?

Moja rodina to vníma tak, že keď sa prechádzame mestom a mne chodí hlava hore-dole, hovoriac „Ahoj, Čau..“, tak sa moja rodina čuduje, že ma každý pozná. (Smiech). Ale ja som rád s milými a dobrými ľuďmi.

Ako dlho vám trvá naučiť sa text hry?

Veľmi dlho. Čím ďalej, tým dlhšie. (Smiech) Leniví sme a nechce sa nám. Vyhovárame sa. Neviem, či je človek ozaj tak zaneprázdnený, alebo si to len nahovára. Ale uznávam, že žiť z niečoho treba. Z tohto tu by sme sa asi neuživili. Ale v Česku to tak funguje. Tam je v každom meste platené divadlo. Ľudia na Slovensku nie sú zvyknutí, chodiť do divadla. Doma sa text ani neučím. Najviac sa človek naučí na javisku. Režisér má predstavu, že tu prídeme na skúšku a všetci už budú vedieť texty naspamäť. Teda dá sa aj text zamemorovať, ale najlepšia je nadväznosť. To nie je len o mojom texte. A na javisku s kolegami je to oveľa ľahšie. Na javisku by nikdy nemal byť aj text aj akcia naraz. Každá vec má svoj zmysel.

Ako často skúšate?

Skúšame pondelkami a utorkami. Predtým to bolo častejšie, ale teraz je tu kino v ostatné dni. Ale pred premiérou už treba, aby boli veci a scéna nahodené. Na generálke už väčšinou treba aj osvetlenie javiska.

A čo vy? Chodievate do divadla?

Najčastejšie som v divadle, keď sám hrajem. (smiech) Chodím do divadla menej, ako by sa zdalo. Do iných miest nechodím a iné divadlá nechodia sem.

Čo pre vás osobne znamená pojem umenie?

Hmm, je to niečo ako oáza. Pauza. Kedy sa človek zastaví a čosi to s ním spraví. Keď človek počúva a tečú mu slzy. Je to vytrhnutie z každodenného stereotypu. Vždy tu nejaké umenie bude. Maliari dnes chodia so sprejmi v rukách, ale ak vytvoria niečo pekné, aj to je umenie. Obdivujem napríklad takých výtvarníkov, čo spravia dokopy štyri ťahy a dáva to zmysel. Ja sa napríklad môžem snažiť a maľovať s mnohými ťahmi a neurobím to tak. Ale nie je to asi dané každému. No človek môže veľa dosiahnuť usilovnosťou. Verím, že ten čo veľmi voľačo chce a aj preto niečo urobí, tak to aj dostane. Do každej činnosti sú potrebné tri veci: vôľa, šanca a pričinenie.

A čo vaša nová hra, ktorú práve skúšate? Koho si tentokrát zahráte?

Hra sa volá Krutohlavci. Od Ferka Urbánka. Bol to plodný slovenský autor, dramatik. Napísal len jednu hru. Teda napísal ich asi 68, ale všetky na jedno kopyto. (Smiech) Ani Krutohlavci sa nevymykajú z toho diapazónu. Je to o dvoch mladých ľuďoch, ktorí sa milujú a rodičia im v tom bránia. A vzniká vada medzi rodičmi, deťmi a rodičmi, zvada medzi všetkými. Nie je to vyslovene komédia. Ja hrám jedného z tých rodičov. Zaujímavé je, že voľakedy sme boli herecky popárovaní na javisku. A ja už som postúpil medzi tých starších. Teraz hrám otca a Lenka Janoková a Peter Sovák hrajú tých dvoch zaľúbencov. Ale my sme dobrí, my zahráme hocičo. (Smiech)

Pánovi Girmanovi sa chceme veľmi pekne poďakovať, že nám poskytol tento rozhovor. A pevne veríme, že vy, drahí čitatelia, sa už teraz neviete dočkať novej hry Divadla G.

Foto: Nikoleta Kraščeničová, Archív D. G