BRATISLAVA 28. októbra (WebNoviny.sk) – Mali by sme si vážiť spoločný príbeh, lebo to hovorí nielen kam kráčame, ale aj odkiaľ. Spojenie bolo pre nás odrazovým mostíkom, aby sme sa posunuli z pozície národa do štátotvorného národa, s vlastným územím, s vlastnými hranicami, symbolikou a s vlastným vládnutím v rukách.

V diskusnej relácii televízie TA3 V politike to v nedeľu konštatovala bývalá predsedníčka vlády a sociologička Iveta Radičová. „Naše územia boli v roku 1918 nesmierne rozdielne. Na rozdiel od priemyselne vyspelej českej časti bol na našej strane rozvoj kultúry slovenskej inteligencie malinký a pre nás to v roku 1918 znamenalo obrovský náskok. Okrem osemhodinového pracovného času, či sociálneho, zdravotného a dôchodkového poistenia, nastúpil rozvoj školstva, kultúrny rozmach, vzniká Univerzita Komenského, Slovenské národné divadlo, neskoršie začína vysielať Slovenský rozhlas, vzniká 180 knižných časopisov, tiež Matica slovenská so svojimi pobočkami,“ uviedla.

Migrácia do zahraničia a hladové pochody

Nastúpil však aj druhý rozmer – sociálno-ekonomický. V prvom období to znamenalo zánik niektorých priemyselných fabrík a obrovské číslo nezamestnanosti. Znamenalo to aj prvú migráciu do zahraničia, až hladové pochody. Zanechalo to zlú, negatívnu stopu aj neskôr vo vzťahoch československých pre budúcnosť.

„V roku 1918 vznikol pevný bod idea čechoslovakizmu ako jedného národa, ktorá z hľadiska dohôd medzinárodného postavenia mala svoj zmysel, najmä vo vzťahu k Nemecku a nemeckej menšine a Maďarsku a maďarskej menšine. Z hľadiska celistvosti územia ak sme chceli mať väčšinu, to bol koncept, ktorý ju zabezpečoval. Malo to zlý dopad v neskoršom období pre vnútropolitický vývoj, lebo hlasy po autonómii silneli a boli oprávnené,“ povedala Radičová.

“Víťaz berie všetko”

Nepochopenie prirodzenej cesty k autonómii podľa nej spôsoboval aj zárodok konfliktu, ktorý sa niesol spoločnou históriu až do roku 1993. Ako ďalej uviedla, rozdelenie bolo výsledkom rozdielnych predstáv primárne v riešeniach sociálnych a ekonomických reformách. Nebolo možné nájsť spoločnú reč, navyše aj v modeli liberálnej demokracie. Václav Klaus a Vladimír Mečiar sa 26. augusta 1992 dohodli na rozpade Československa, oznámili to na ďalšie ráno.

Sociologička toto rozhodnutie bez zásahu a verejnej mienky vidí ako predstavu istej časti politikov, ktorá má zázemie aj v predstavách niektorých občanov známej formulke „víťaz berie všetko“, až na to, že táto formulka patrí do kategórie pseudodemokracií, to nemá nič spoločné so skutočnou demokraciou, je to príklon k viac autoritatívnemu režimu ako demokracii.

To, že si Slováci 28. október nepripomínajú štátnym sviatkom, je podľa Radičovej tým, že je pre istú časť elity podstatne dôležitý moment autonómie slovenského národa, ako uvedomenie si historického faktu práve vzniku štátotvorného národa. „Ten moment znamenal pre nás neodškriepiteľne nástup pre sebauvedomenie a postavenie si vlastnej identity,“ konštatovala.

Viac k témam: 100. výročie vzniku Československej republiky, Iveta Radičová, rozdelenie Československa, Václav Klaus, Vladimír Mečiar
Zdroj: Webnoviny.sk – Mali by sme si vážiť spoločný príbeh, tvrdí Radičová. Rozdielne predstavy dospeli k rozpadu krajín © SITA Všetky práva vyhradené.