Lukáš Hreha, Trebišovčan, študujúci na prestížnej škole vo francúzskom Dijone si popri povinnostiach v škole našiel čas aj pre náš spravodajský portál a v tomto rozhovore nám rozpovedal svoj doterajší životný príbeh. Lukáš sa po absolvovaní bilingválneho gymnázia v Košiciach dokázal usídliť a presadiť na lukratívnej francúzskej pôde a navštevuje školu, ktorú pred ním navštevovali takí velikáni svetových dejín, ako napríklad zakladateľ moderných olympíjskych hier, Pierre de Coubertin, či mnoho ministrov a prezidentov či už vo Francúzsku alebo mimo neho.
Nástup na gymnázium
Navštevoval som triedu so zameraním na anglický jazyk na ZŠ Gorkého v Trebišove. Od prvého ročníka bola angličtina mojim najobľúbenejším predmetom, za čo vďačím najmä pedagogickému a ľudskému prístupu mojej angličtinárky, ktorá zároveň viedla kurz angličtiny na Gymnáziu v Trebišove. Som veľmi rád, že som mal príležitosť počas druhého stupňa na ZŠ navštevovať práve tento kurz, čo mi umožnilo nielen zdokonaliť moju angličtinu, no zároveň stretnúť sa s mojou obľúbenou pani učiteľkou.
Vždy som mal blízky vzťah k cudzím jazykom. Z tohto dôvodu som sa rozhodol k angličtine a nemčine pridať aj francúžštinu. Riadil som sa odporúčaním mojich rodičov a kúpil si učebnicu francúzštiny pre samoukov. Priznám sa, že som sa z nej za celý rok veľa nenaučil, no bol to môj prvý kontakt s týmto jazykom, ktorý ovplyvnil aj môj výber strednej školy. Študoval som na francúzskom bilingválnom gymnáziu v Košiciach, kde prírodovedné predmety boli vyučované práve v spomínanom jazyku. V dnešnej dobe je znalosť angličtiny nevyhnutná, no pre lepšie uplatnenie sa v živote nestačí iba jeden jazyk. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som si zvolil francúzštinu ako hlavný jazyk počas stredoškolského štúdia. Svoj výber neľutujem, pretože mi gymnázium otvorilo dvere do Francúzska, kde teraz študujem.
Prvé plány do budúcnosti?
Na túto otázku neviem presne odpovedať, hoci v detstve som mal jasno: najprv som sa túžil stať astronómom a pracovať pre NASA. K tomu ma doviedli teta Eva a Miro z astronomického krúžku, ktorý som 10 rokov navštevoval. V roku 2004 som zasa sníval o poste v Medzinárodnom olympijskom výbore v Lausanne, lebo som bol uchvátený olympiádou v Aténach, ktorú som sledoval každý deň. Z vesmíru a Švajčiarska som sa so snami vrátil naspäť domov a túžil sa stať zubárom, k čomu ma inšpirovala moja babka, ktorá je sestričkou na zubnom oddelení. Moja túžba po cudzích jazykoch bola ale silnejšia a tak som už na strednú školu odchádzal so snom stať sa konferenčným tlmočníkom pre európske inštitúcie v angličtine a francúzštine. Dodnes obdivujem ich prácu, avšak moji rodičia neboli stotožnení s cestou, ktorou som sa plánoval uberať.
Výlet do European district v Bruseli
Veľkú úlohu v mojom rozhodovaní o budúcom štúdiu zohrali dve vysnívané cesty do Štrasburgu a najmä Bruselu, kde som prvýkrát počas návštevy Európskej štvrti dostal nápad zamerať sa v štúdiu priamo na EÚ namiesto tlmočníctva pre EÚ. Prvý raz som o únii počul v roku 2003. Pamätám sa, že sme vtedy cestovali autobusom do Prešova na súťaž v rock-n-rolle. Bol referendový víkend a tak v rádiu vodiča zaznela informácia o volebnej účasti na referende o vstupe Slovenska do EÚ. Na druhý rok v lete na MDD v mestskom parku bol medzi rôznymi stánkami aj informačný stánok o EÚ. Zobral som si domov všetky letáčiky, ktoré rozdávali deťom a doma začal študovať fungovanie EÚ, mapu EÚ či ako rozlišovať euromince podľa členských štátov. Neskôr v roku 2006 nám v škole rozdali CD s počítačovou hrou s tematikou EÚ, kde sa malý chlapec stratí na školskom výlete v Európe a jeho úlohou je plniť rôzne úlohy a vrátiť sa domov. Musím sa priznať, že u mňa táto informačná kampaň po vstupe Slovenska do EÚ zafungovala na sto percent, lebo prebudila vo mne záujem o EÚ, ktorý vo mne pretrváva. Aj to bol dôvod, prečo som si vybral štúdium na SciencesPo.
Prečítaj si: Mikuláš Hodovanec, Trebišovčan na Oxforde
SciencesPo Paris
Študujem na Parížskom inštitúte politických vied SciencesPo v Dijone. O škole som sa dozvedel vďaka prezentácii môjho súčasného riaditeľa na košickom gymnáziu. Podal som si prihlášku, prešiel cez ústny pohovor a nakoniec v septembri minulého roku nastúpil do prvého ročníka.
Vo francúzskom školskom systéme predstavuje SciencesPo špeciálny prípad: nie je ani verejnou univerzitou ani súkromnou vysokou školou. Vo Francúzsku existuje viacero Inštitútov politických vied, no ten s najväčšou povesťou, pod ktorý patrím aj ja, je ten parížsky. „Obyčajní“ Francúzi sa na nás vraj pozerajú ako na francúzsku elitu. Raz som to aj dokonca zažil na jednom stretnutí mimo školy, kde ma predstavili skupine ako študenta SciencesPo so slovami: „Ako vidíte, je z mäsa a kostí ako každý iný človek.“ Ja ale toto povyšovanie z viacerých dôvodov odmietam a je mi nepríjemné, ak mi niekto začne hovoriť na akej prestížnej škole ja študujem. Tak či tak, je pravda, že na škole študovali významní ľudia ako Pierre de Coubertin (zakladateľ novodobých Olympijských hier) až po súčasných ministrov, prezidentov a iných vládnych predstaviteľov vo Francúzsku aj mimo.
Neštudujem politológiu. Študujem politické vedy, čo pre Francúzov znamená dejepis, ekonómia, sociológia, politológia a právo. Cieľom bakalárskeho štúdia je dať študentom všeobecný prehľad v daných spoločenských vedách, pretože v dnešnom komplikovanom svete sa na jeden spoločenský problém dá pozerať aj z historického, sociologického, politického (…) hľadiska a každý pohľad osobitne neumožňuje dostatočné pochopenie problému. Nevýhodou ale je, že obsah učiva je veľmi teoretický a nevenuje sa dianiu v súčasnom svete, čo sa samozrejme snažím dobehnúť sám.
Na úrovni bakalárskeho stupňa má Parížsky inštitút politických vied viacero fakúlt, situovaných v rôznych franúzskych mestách, zameraných na špecifickú geografickú oblasť. V prípade Dijonu sa štúdium zameriava na strednú a východnú Európu a Európsku úniu. To sa ale bohužiaľ málo odzrkadľuje v osnovách, pretože na hodinách málokedy zaznie reč o východnejších krajinách ako je Nemecko. Francúzi majú ale zvláštnu podmienku učiť sa jeden z jazykov z tejto oblasti: na výber sú rumunčina a jazyky všetkých susedov Slovenska, okrem slovenčiny. My, zo strednej a východnej Európy, sa potom učíme jeden zo západných jazykov a samozrejme angličtinu, v ktorej máme aj viacero predmetov. Viac ako polovica mojich spolužiakov je zo strednej Európy, Balkánu, Pobaltia, Ukrajiny a Ruska. Multikulturalizmus a skutočnosť, že nás je na škole len zhruba stoosemdesiat, mi umožnili ľahko nadviazať nové kamarátstva z rozličnými a zaujímavými ľudmi z celého sveta.
Po dvoch ročníkoch strávených v Dijone študenti odchádzajú na partnerské univerzity, alebo na stáž. Po výbornej skúsenosti na stáži v Európskom parlamente v Bruseli som sa rozhodol, že na tretí ročník bude pre mňa vhodnejšie pokúsiť sa nájsť si nejakú stáž v podobnom odbore. Ak by sa mi to nepodarilo, škola by mi vraj pomohla nájsť stáž v súkromnom sektore. Vo štvrtom a piatom ročníku si nakoniec každý vyberie jeden odbor, na ktorý sa bude v Paríži špecializovať.
Export zemplínskeho folklóru
“Exportom áut sa dajú dobyť peňaženky cudzincov, ale iba exportom zemplínskeho folklóru sa dajú dobiť ich srdcia”
O to sa snažíme v našom súbore, ktorý práve oslavuje svoje prvé výročie vzniku. Náš súbor je jeden z troch slovenských súborov pôsobiacich vo Francúzsku a zároveň jediný, ktorý sa venuje šíreniu kultúry a tradícii nášho Dolného Zemplína. Zároveň sme v dijonskom campuse našej školy zameranom na oblasť strednej a východnej Európy jediný študentský projekt reprezentujúci kultúru strednej Európy. Keď som tu prišiel, bolo pre mňa šokom, že sa študenti na fakulte často kultúrne stotožňujú v rôznych sloganoch so Sovietskym zväzom, ako keby bol stále realitou. Napríklad, vo voľbách do študentskej rady kandidovali tohto roku pionieri, ktorý revolúciou a s podporou Stalina a Lenina chcú zmeniť osud školy. Boli to prváci, ktorý sa inšpirovali sloganmi z minulých rokov, ako „Stalin, Putin, sex machine“. Hovoria, že je to zo srandy, no to je ale veľmi prehnané… Aj preto si myslím, že je dôležité vysvetľovať, čo stredná Európa naozaj je, pretože ju od východnej vôbec nerozlišujú. Náš súbor chce k tomu prispievať prostredníctvom svojej kultúrnej zložky.
Okrem písania dizertačiek nás škola vedie k tomu, aby sme vedeli sami vytvoriť projekt a zorganizovať ho. Práve preto som odchádzal do Dijonu s krojom v batožine a snom založiť slovenský súbor v rámci študentského projektu. Tak isto som vedel, že mi náš folklór bude chýbať. Každý, s kým som o tom rozprával mi naznačoval, že veľmi neverí tomu, že by sa mi niečo také podarilo: vraj nemám skúsenosti a nenájdem medzi cudzincami dosť záujemcov o slovenský folklór. Ja som vedel, že to nebude ľahké, ale išiel som do toho. Už koncom septembra minulého roku sme organizovali hromadné tancovanie pozdišovskej karičky v škole, na ktorej sa zúčastnilo asi päťdesiat ľudí.
V súbore sa doteraz vystriedalo asi dvadsať tanečníkov a momentálne v ňom pôsobí trinásť tanečníkov ôsmych národností. Počas uplynulého roku sme pred medzinárodným publikom na našej škole i v meste prezentovali tance ako parchoviansky čardáš a karička, pozdišovská karička, bašistovská a fľaškový tanec. Podujatia, ktoré sme organizovali sami, alebo na ktoré sme boli pozvaní, zožali u publika obrovský úspech. Niekoľkokrát sme si dokonca po vystúpení všimli, ako sa diváci snažili tancovať okolo fľašky. Vidieť, ako radosť z tanca prešla od nás k divákom bola pre nás tá najväčšia odmena. Medzi mnohé úspešné vystúpenia možno zaradiť aj stavanie mája a účasť na školskej súťaži, kde sme vedľa známych tradičných čínskych, arabských a latino tancoch prezentovali naše zemplínske pred osemsto ľuďmi z celého sveta. V tomto školskom roku budeme pokračovať v našich aktivitách, medzi ktorými bude napríklad tanečné sústredenie so slovenským choreografom a stavanie mája v meste.
Súbor pre mňa veľa znamená, lebo okrem oddychu popri škole ma naučil veľa vecí. Zďaleka to nie je to len o tancovaní: nie je ľahké viesť kolektív mladých ľudí zo šiestich krajín k spoločnému cieľu celý rok; motivovať ich, aby chodili pravidelne na nácviky; vzbudiť u nich záujem o neznámy zemplínsky folklór a nakoniec organizovať vystúpenia a iné akcie. Moji súboristi mi robia veľkú radosť, keď vidím ako ich to baví a ako rýchlo robia pokroky.
Určite aj tieto aktivity prispeli k tomu, že mi bol na základe výsledkov študentskej ankety udelený na koncoročnom plese titul „Le Plus Eastern European Style“, čo sa dá voľne preložiť ako „Najtypickejší východný Európan“. Budem robiť všetko pre to, aby som v novom školskom roku tento študentský titul znovu vybojoval.
Lukáš, ďakujeme Ti za tvoj čas, ktorý si nám venoval a držíme Ti prsty v ďalšom štúdiu!