Aj náš kraj je miestom narodenia mnohých významných ľudí histórie. Takýmto slávnym človekom bol aj vodca povstania proti vláde Habsburgovcov, František II. Rákoczi. 

 Vodca povstania

Narodí sa 27. marca 1676 v Borši. Je odvážny a v srdci má ducha bojovnosti. K regiónu východu má blízky vzťah a je odporcom zotročenia vlastného ľudu Uhorskou vládou Habsburgovocv. Reč je o sedmohradskom veľmožovi a známom vodcovi posledného protihabsburského povstania, Františkovi II. Rákoczim.

Predurčený k zásadným veciam

Františka II. Rákoczi nemožno nazvať obyčajným chlapcom z východu. Cisárským dvorom je sledovaný už od mala. Narodí sa totižto ako potomok hneď dvoch významných rodín. Rod Rákocziovcov má siahodlhú históriu. Je priamym potomkom dvoch vodcov protihabsburských povstaní, Juraja I. Rákocziho a Juraja II. Rákociho. Františkovou matkou je chorvátska šľachtičná Helena Zrínska, manželka Imricha Tkoliho. Je dcérou Petra Zrínskeho, účastníka Weselenyiho povstania a tak teda je František II. Rakoci potomkom hrdinu protitureckých bojov, Mikuláša Zrínskeho. František to v tejto dobe nemá jednoduché. Odpor voči Viedenskému dvoru vrcholí, povstania naberajú nezastaviteľnú rýchlosť, avšak dosiaľ sú všetky potlačené. Občania sa búria proti nariadeniam, proti sociálnym zákonom, proti absolutisticko-centralizačným snahám dvora. Túži po zachovaní svojej feudálnej a stavovskej ústavy. Viedenský dvor si uvedomuje, že Rákoci je dedičom známych povstalcov a vzbúrencov a tak nechcú nič nechať na náhodu.

Detstvo a mladosť

Do jedenastich rokov žije so svojou matkou. Detstvo trávi hlavne na hrade Mukačevo, kým ho násilne neodvlečú od jeho matky. Štyri roky je na príkaz cisárskeho dvora vychovávaný jezuitmi v Prahe, Jindřichovom Hradci a Českom Krumlove. Po štúdiu sa v roku 1692 vracia do Viedne, avšak so svojou matkou sa už nikdy nestretne. František II. Rákoczi je neustále pod dohľadom cisárkseho dvoru a ten sa mu rozhodne aj nájsť ženu. Stáva sa ňou vtedy len 15-ročná  kňažná Šarlota Amália z Hessen-Rheinfelsu. Manželia sa presťahujú na svoje majetky a svoje dni trávia na zámku vo Veľkom Šariši, kde žije zo začiatku pokojným životom bez väčšieho rozruchu. Avšak zoznámi sa tu s jeho budúcim verným druhom, ktorý sa onedlho stane generálom Rákocziho povstaleckých vojsk, užhorodským županom, Mikulášom Berčénim. Svoje majetky majú v susedstve a so svojimi názormi na narastajúce utláčanie Uhorska Viedenským dvorom sa navzájom stotožňujú.

Väzenie

Postupne začínajú narastať nepokoje poddaných proti Habsburgovcom a vznikať rôzne povstalecké, kurucké skupiny. Hoci je Rákoci pod drobnohľadom cisárskeho dvora, ľudia v jeho okolí mu neustále pripomínajú do akej rodiny sa narodil. Mal by nasledovať svojich predkov a začať viesť protihabsburský odboj. V tomto období uňho vládnu viaceré vnútorné boje, kedže ešte nemá v úmysle viesť rebéliu. Odchádza do Viedne, aby si všetko ujasnil. Viedeň mu toto ujasnenie poskytuje inak, ako si myslel. Cisár mu nedôveruje, a v mocenských kruhoch má mnoho nepriateľov. Rad radom sa začína oboznamovať s pochybnou politikou Habsburgovcov a prichádza do kontaktu s členmi protihabsburských odbojov. František si uvedomuje, že bez podpory zahraničnej krajiny, povstanie nemá možnosť uspieť. Pokúsi sa nadviazať spoluprácu proti viedenskému dvoru s Fracúzskom a pošle list kráľovi Ľudovítovi XIV. Toto jeho sprisahanie je však odhalené a Rákoczi zatýkajú Je uväznený vo Viedenskom Novom Meste. Vďaka pomoci veliteľom väznice sa mu však podarí ujsť a emigrovať do Poľska.

Samotné povstanie

V roku 1703 Rákoczi vyzýva uhorský ľud, aby sa pridal k povstaniu a začal revoltu proti habsburskej tyranii. Nakoniec so svojimi povstalcami prekročí hranice vlasti. Rákoczi prichádza s povstaním preňho počas veľmi priaznivého času. Väčšina vojska Viedenského dvora je totiž odvelená na západ Európy do vojny o španielske dedičstvo. Rákoci začína povstanie s finančnou podporou Ľudovíta XIV. Síce sa sedliaci na jeho panstvách dali do boja na čele s Rákoczim, ale pre nedostatok žoldnierov sa dostavuje prvý vojenský neúspech. Rákoczi tak vydáva patent, ktorým sľubuje poddaným, že budú úplne oslobodení od platenia dávok v prípade, že sa zapoja do povstania. Taktiež sľubuje náboženské slobody a tak sa postupne k povstaniu pridáva stále viac a viac poddaných, dokonca aj šľachty.

Postupne Rákoczi a jeho povstalci ovládajú väčšinu časti Uhorska a Sedmohradska. Habsburgovci majú v moci už iba Bratislavu, pevnosť Leopoldov a Trenčín. Zo začiatku malo toto povstanie čisto sociálny charakter, postupne narastajúcim vplyvom šľachty sa mení na stavovské. V roku 1704 je Rákoci v Sedmohradsku zvolený za sedmohradské knieža.  V Ónode pozbavujú stavy Habsburgovcov uhorského trónu a povstanie dosahuje v roku 1707 svoj vrchol.

Prečítaj si: Tam, kde sa narodil Rákoczi – kaštieľ v Borši

Časom sa však povstanie mení a jeho výhry sa zmenšujú. Dlhotrvajúce boje, mor, čierne kiahne, a rozpory medzi povstalcami smerujú k úpadku tohto protihabsburského odboja. Boj o španielske dedičstvo sa končí a rakúska monarchia sa sústredí na boj s povstalcami, pre ktorých je obrániť sa, čím ďalej, tým zložitejšie. Akú úlohu tu teraz zohráva František II. Rákoczi? Na bojisku padá z koňa a upadá do bezvedomia. Ľud je sklamaní a pobúrení. Poddaní a šľachta mu dôverujú stále menej. Jeho rozkazy sú často absolutistické bez možnosti kritizovať či protestovať proti nim. Dvoch protestujúcich vyslancov Turčianskej stolice dáva zabiť. Navyše sa v roku 1708 koná pri Trenčíne rozhodujúca bitka, ktorá znamená pre povstalcov zdrvujúcu porážku, po ktorej sa z bojiska sťahuje aj francúzska podpora. Postupne sa prívrženci povstania sťahujú a bojujúcich je čím ďalej menej. Nasledujú ďalšie a ďalšie porážky. Končí to v roku 1711, kde zvyšní povstalci podpisujú mier pri Satu Mare. Vláda Habsburgovcov je upevnená a poddaní a šľachta získali priaznivé mierové podmienky. Všetci sú spokojní. Až na jedného muža a pár jeho najvernejších druhov.

Rákocziho reakcia

František II. Rákoczi sa odmieta zmieriť s ponúknutým satumarským mierom a odchádza aj s Berčénim do exilu. Najskôr sa nachádzajú v Poľsku, kde živia nádeje na víťazstvo, avšak neskôr pochopia a Rákoczi sa presúva žiť do Francúzska na dvor vo Versailles a do kláštora, kde spisuje svoje pamäte. Nakoniec sa v roku 1720 Rákoczi a jeho druhovia presúvajú do tureckého mestečka Rodosto na brehu Marmarského mora. Tu Rákoczi v roku 1735 zomiera a je pochovaný v Carihrade.

Pozostatky Rákocziho s matkou a jeho synom sú nakoniec presunuté do krypty košického dómu Sv. Alžbety. Je tam pochovaný aj Mikuláš Berčéni s rodinou. Rákociho potomkovia žijú dodnes, je ním napríklad Alfred Rákoczi, ktorý je honorárnym konzulom Slovenskej republiky v Burgenlande.

Hoci je František II. Rákoczi tvrdohlavý a v hnaní sa po vlastnej moci neústupčivý a často viac než sebecký, nemožno mu uprieť odvahu a odhodlanie zvíťaziť a získať si svoju vlasť.