Leo Levický je futbalista, ktorý sa už vo veľmi mladom veku stal kapitánom seniorskému tímu trebišovského Slavoja. V posledných dňoch jeho doterajšej futbalovej kariéry však došlo k výraznej zmene. Za futbalom sa presťahoval do bratislavského Interu.

Leo, prečo ty a futbal?

Môj futbalový príbeh sa začal v podstate hneď, ako som sa narodil. Ako zvyknú hovoriť moji rodičia, prvú loptu som mal už v postieľke. Nasledovali prvé kroky, ktoré boli takmer stále sprevádzané loptou. Postupom času som sa začlenil do nášho vtedajšieho obecného futbalového klubu ktorý, ak si dobre spomínam, sa vtedy volal FK Vojvodina Novosad. Boli to ale úplné začiatky, nebol som vlastne ešte ani “školák”. Z tohto obdobia mám najživšie spomienky na nespočetné hodiny strávené na ihrisku s mojim ockom a dedom, ktorí ma učili rôzne “finty” a podobné veci. Vždy si so smiechom rád spomeniem na chvíle kedy sa dospelí zišli na ihrisku aby si zahrali futbal a ja som sa musel iba z boku prizerať, alebo hrať s menšími deťmi, čo ma samozrejme vôbec nebavilo a častokrát sa mi do očí tlačili slzy, prečo nemôžem hrať aj ja s dospelými. Samozrejme že som to pochopil až s odstupom času. Avšak, sem-tam sa stalo, že mi to dovolili a ja si dovolím povedať, že práve tieto momenty ma naučili tvrdej hre, keďže som sa ako malý chlapček snažil zo všetkých síl pretlačiť dospelých chlapov.

A potom prišla škola …

Moje ďalšie futbalové kroky pokračovali po nástupe do 1. ročníka ZŠ M.R. Štefánika v prípravke FK Slavoj Trebišov. Prvé roky v prípravke som strávil pod vedením pána trénera Hudáka ktorému by som sa veľmi rád poďakoval za všetko čo ma naučil. Na toto obdobie určite nikdy nezabudnem. Určite to ani so mnou v niektorých momentoch nebolo jednoduché, najmä v období puberty, kedy sa mi hlavou preháňalo všetko možné. Myslím si, že takéto momenty nastanú v živote väčšiny športovcov a to, či to zvládnu, závisí najmä od dobrého rodinného zázemia a v neposlednom rade od prístupu trénerov.

Leo prechod pubertou zvládol

Myslím, že to, že stále futbal hrám je veľká zásluha trénera Hudáka a mojich rodičov. A ja som im za to veľmi vďačný. Moja vďaka patrí aj trénerovi Migašovi, ktorého školou som tiež prešiel ako v žiackych, tak aj v dorasteneckých kategóriách. Ďakujem mu najmä zato, že po ukončení žiackeho veku, kedy som už striedavo naskakoval za mladší dorast pod vedením trénera Vaška, mi fakticky umožnil preskočiť kategóriu mladšieho dorastu a pokračoval som rovno v kategórií staršieho dorastu, kde som hrával aj s chlapcami z ročníku narodenia 93, teda o tri roky staršími.

Nevydarená futbalová anabáza v Prešove

Moje pôsobenie v 1.FC Tatran by som troška zhrnul pretože sa k tomu nerád vraciam. Nemyslím si že to bolo moje najšťastnejšie obdobie. Veľa pozitívnych vecí z tohto obdobia nemám, jedine ak to, že som stretol pár (skutočne len pár) dobrých ľudí, s ktorými som žil či už na internátnej izbe, v škole alebo v tíme kategórie U17. A tak isto futbalová filozofia trénera Ondríka mi bola tiež sympatická. Na túto tému by som vedel veľmi veľa rozprávať (najmä v negatívnom svetle) ale to si nechávam na moment, kedy vo svojej kariére skutočne niečo dosiahnem a budem si to môcť dovoliť. Zatiaľ by som sa k tomu nechcel vyjadrovať. Chcel by som však vyzdvihnúť školu SŠG ELBA Prešov a to, že mi umožnili ako jednému z najlepších strelcov Coca-cola Cup-u zúčastniť sa ME v Poľsku ako súčasť “flag teamu” a teda že som pred zápasom Poľsko-Česko vychádzal spolu s hráčmi na ihrisko s českou vlajkou.

Návrat do Trebišova znamenal vďaku trénerom

Po návrate späť do Trebišova som prešiel opäť tréningovým procesom, ako trénera Migaša, tak trénera Vaška a v seniorskej “A” kategórii trénera Rusnáka. Raz som sa už pánovi trénerovi Migašovi poďakoval a moje druhé “ďakujem” mu patrí za to, že po určitých veciach ktoré nastali a po tom, ako tréner Rusnák odišiel z postu trénera “A” týmu v jeseni minulej sezóny, mi opätovne dal šancu a veril v moje schopnosti. Moje ďalšie poďakovania patria aj trénerovi Uporskému. A keďže sa celý tento môj príbeh nesie v duchu “ďakujem” tak takisto nesmiem vynechať trénera Bertu, teda posledného trénera, pod ktorého taktovkou som v Trebišove pôsobil a veľmi mi pomohol s mojím terajším pôsobením v FK Inter Bratislava.

Nová životná kapitola

Týmto by som asi uzavrel moju doterajšiu futbalovú kapitolu a otváram novú. Síce som ešte len na začiatku, ale je pre mňa veľkou cťou pôsobiť v klube s takým menom, tradíciou a históriou ako je FK Inter Bratislava. Rovnako veľká česť pre mňa je pôsobiť pod taktovkou pána trénera Jozefa Barmoša, ktorý je pre mňa futbalovou ikonou a bezpochyby legendou československého futbalu. A tak isto je pre mňa veľká česť hrať bok po boku s hráčmi ako sú či už Roman Kratochvíl alebo Peter Majerník. Verím, že všetci títo ľudia mi môžu pomôcť v rozvoji mojej ďalšej futbalovej kariéry.

Leo nehádže flintu do žita

Aj keď veľa ľudí mi už asi neverí, ja určite nehádžem flintu do žita a pokračujem v mojej ceste za splneným futbalovým snom. Ešte som vo futbale nič nedokázal a určite to nechcem takto nechať. Verím, že toto ešte určite nieje môj strop, že ešte mám čo ukázať. Čaká ma ešte veľa, veľa tvrdej práce. Veľmi dôležité je pre mňa rodinné zázemie takže som, samozrejme, vďačný aj za podporu zo strany rodiny, teda najmä rodičov a oboch starých rodičov ako Levických tak Macurákových. Taktiež je tu moja krstná mama s krstným otcom, priateľka a v neposlednom rade najbližší priatelia. Nemusím všetkých menovať, oni presne vedia, ktorí to sú. Futbal v mojom živote veľa znamená, snažím sa mu venovať všetko pretože verím, že koľko futbalu dáš, toľko ti on vráti. Veľa by o tom vedela rozprávať moja priateľka Ďakujem za podporu a zaručujem, že som ešte nepovedal posledné slovo.

P.S. Chlapcom zo Slavoja držím palce a verím, že to zvládnu!